zasa*

Remember how I banged on about how “Emmerdale” is amazing with packing in the detail, thereby, bringing emphasis to some thing else in a hand-in-hand way?

Tell me that I’m not the only one who noticed that they had Lisa explain that she didn’t feel comfortable with, and it wasn’t her place to, open Zak’s mail when they were expecting word regarding Kyle’s guardianship, yet, then begrudgingly concurred that she and Zak would “of course” bring Kyle up together (tabling issues, using undetected sarcasm, or not) in the same episode as, but after, Robert has torn open surprise mail from Liv’s school to Aaron with the only thought being that it is now his responsibility to do so, and, despite proclaiming that he hates every minute of it, spends the rest of the episode chasing after Liv in full-on Dad Mode, doing all seemingly compelled by natural instincts.

Lisa is feeling so disjointed, and truly distant, from Zak right now and Robert is behaving like her exact opposite!

Opúšťať navždy krajinu je ako očakávať presný dátum smrti.

Všetky svoje veci balím do vriec pre charitu. Zošity ukladám k bratovmu krbu na spálenie. Vetrovky nechávam mame, zídu sa, nie sú ešte také zničené.
Smútim už teraz za naozaj zvláštnymi skutočnosťami, za šoférom autobusu Giovannim, za jeseňou na campuse. Listy z vysokých starých javorov sa študentom sypali na hlavy a všade bolo nepríjemne vlhko. Za tichým bosým pobehovaním po knižnici, za esejami o Rímskej ríši.
Niektoré životy sa končia rýchlo.

Niektoré životy sa končia a my nechceme aby končili. Niekedy je najteplejším miestom medziposchodie, niekedy je dobré žiť v Galway a cítiť nenaplniteľnú túžbu po Prahe.

Mama sa ma spýtala, čo urobím, keď budem mať akurát dosť aj Česka.
“A kde je napísané, že z Česka nemôžem nikdy odísť?”
Je trochu upokojujúce vedieť, že nie som nikde priviazaná, že vždy existuje možnosť zbaliť sa a začať zase inde. Odmalička viem, že spokojný život nie je pre mňa, také privilégium som nikdy nedostala.
Môžem sa rozísť s frajerom, môžem vymazať všetky kontakty, môžem sa vykašľať na všetko, čo sa mi kedy podarilo a nepodarilo a jednoducho zmiznúť zase ďalej. Utiecť, schovať sa, poprieť celú ideu zodpovednosti.

Opúšťať navždy krajinu je ako očakávať smrť.
Rušíme staré účty, vydávame posledné hlásenia pre rodinu.
“Ak mi sem ešte príde nejaká pošta, vráť ju poštárovi. Už nebudem existovať.”
A potom sa narodíme znova a cyklus sa zasa otočí.

Niekedy mi vadí všetko. A niekedy je presne dnes.
Aj vlastné dýchanie, aj koberec, po ktorom kráčam, aj moje nesúmerné prsia a aj všetko. Potom sa iba tak na pár sekúnd rozplačem s pomyslením, že to pomôže. Nepomohlo.
Asi mi zostáva iba dať si pivo.
A keksík.
Áno, tak je to správne.
Niekedy musí byť život nakokot, aby mohol byť potom zasa fajn. 

flickr

postcard - from zasa, Switzerland by Jassy-50

<br /><i>Via Flickr:</i>
<br />Reproduction of a 1910 poster for Kodak cameras.  From the Poster Collection, Museum of Decorative Arts, Zurich.

From a Postcrossing private trade.

0:00 a ozveny v štyroch stenách

život je všetko len nie fér.
žmurk.
tma
žmurk
sledujem ako spod rolety prekĺza svetlo pouličnej lampy, a kreslí jej presné obrazy na košeli zo sekáča. samota? nie. objíma ma nostalgia, gitarové tóny a slovíčka čo sme si spievali vtedy ráno pri priehrade. teraz tam zasa sedím. veď aj ty, mávaš mi z druhej strany. pomaly sa zobúdzam a zisťujem, že čas na druhej strane sveta uteká rýchlejšie, ikeď riadne zaostáva.
dobre či zle?
vrátim sa domov, tak ako vtedy, jedny dvere zatvorím, iné otvorím a navštívim nové miestnosti. zabudnem čo je to rozum a skúsim znova.
pominú tie dni kedy mesto prikrývajú husté sivé oblaky, a more s palmami odplavuje najhlbšie myšlienky zvnútra. pominie nekonečnosť ktorú hľadám vo vlnách a aj spálená pokožka raz prestane bolieť a získa svoju bežnú farbu. vietor zvnútra vyšumí spolu s prvým odlivom, ale spojitosti už nevyblednú nikdy.
stavy, pocity a vnemy neexistujú keď povieš že hej,
ale vtedy, keď ti samé bez slova vybijú dych.
a čo po tom?
možno len
prestaneme sľubovať viac ako vieme.

Geigi Rakkangiku 1880s, Japan.  Captioned Rakkangiku (樂觀菊), her geisha name. The kimono motif is a variation of the auspicious yuki-mochi-zasa (bamboo covered in snow), with bamboo leaves surrounded by yukiwa or snow crystals, and puffy sparrows. A Western-style handbag and fringed umbrella complete her ensemble.  Text and image via Blue Ruin 1 in Flickr

I just scared the crap out of my entire household.

I made a certain noise when they announced that Zak was going back to Lisa, I made that noise even louder when the opening shot was Roblivion doing the ‘Christmas walk’ and having a snow fight, I kept the noise going because Mimi was playing, I did not stop the noise when air was growing short because Moira woke up to realize that she slept with Cain again, and I should be embarrassed, but I’m not, and Robert just teased Sam. He is a Dingle!

zase sa smejem na nevhodných miestach. a čo.

stále mi je z toho všetkého smiešne.

just don’t give a fuck

stretávam sa s veľmi obmedzeným počtom ľudí.

(porovnávajúc situáciu s pred roka)

(a stále uvažujem, čo tá moja aplikovaná teória odlúčenia úspešne zapôsobí,

nerada mám ľudí na svedomí, nie tých výnimočných)

zrazu som zistila, že mám okolo seba až príliš veľa (teda na moje pomery) priateľov

a vždy mám z toho dobrý pocit.

zaspávam postojačky, mám prázdny účet, ale tak no, môže to byť horšie napríklad nemať na lístky (nemám na lístky)

teším sa na víkend plných jabĺk a vína

mám príliš veľa energie a nejako aj času, veľa myšlienok a entropiu v hlave, chuť na všetko.

teda, relatívne, samozrejme.