strope

Z koreňov

Vyhlásila som koniec sebadeštruktívnym láskam, nihilizmu a workoholizmu, aby som potom, o polnoci, po návrate domov z ateliéru, mohla premýšlať o tom, či má zmysel práca, ktorej som venovala celý deň. Aby som potom, tesne pred spaním, okolo tretej ráno napísala siahodlhý transatlantický ľúbostný list a zároveň súhlasila s tým, že pôjdem s tebou v piatok na pivo, keď už sa teda zachvíľu sťahuješ na Island a nebudeš ma môcť druhýkrát pobozkať. Akoby ma nemožnosť druhých bozkov upokojovala, napĺňala ma pocitom bezpečia.

Vždy keď sa niekede zakorením, presadia ma. Moje vnútorné pohnútky usúdia, že v tejto pôde už nie je dostatok živín. Vytrhnú ma, otrepú od hliny a presunú. Je to tak lepšie, hovoria. 

Potom píšem o vykoreňovaní sa.

Keep reading

281216

Puklina na strope, odlupujúca sa tapeta, Pokrčené obliečky a pohľad zastavím až na bledom fľaku na tričku. Asi by som ho už mala oprať. Dokorán otvorené okno na konci decmembra ma núti v nohavičkách schovať sa pod perinu alebo aspoň do hrubého svetra ktorých mám desiatky, no ignorujúc tento fakt len civím von a pozorujem ďalej. Tmavá obloha bez hviezd, vianočné svetielka vysiace zo strechy tancujú pod náporom vetra ktorý uteká pomedzi stromy a nerobí to práve najtichšie. Susedom sa z kopy kotúľajú polená driev, naprázdno hrá zvonkohra a tikot hodín sa hrá o preteky s tlkotom môjho srdca. Celý svet v zreničke mojich očí. Taký maličký a neškodný…, čo to táram -chladný a nebezpečný. Vlasy sa mi v skupinkách prameňov dotýkajú kľúčnej kosti oblečenej v pokožke. Šialenstvo. Zhasínam svetlá a skrývam sa pred svet(l)om. Miznem v tme. Akoby to šestnásťročné dievča plné myšlienok hľadalo odpoveď na strope. Na strope zo sádrokartónu pokreslenom hviezdami s oblakmi. Aké to má celé zmysel?
Otázka na ktorú mi neodpovieš ani ty.
Bojím sa tých ľudi tam vonku
Bojím sa že ich vlastnosti ktoré im dávam mi ublížia zmenia moje vnútro. Ikeď to dokážem len ja, ublížiť si. Nechať bolesť preliezť dnu a robiť mi spoločnosť. Neublížiš mi pokiaľ ti to nedovolím.
Len sa bojím
Že ľudia sú možno ako chladný zimný vzduch, krehké hodvábne vločky, ktoré namiesto pieh teraz nosím na lícach
Nechám ich. Nechám ich byť mi blízko
Pokiaľ to okno neotvorím nič z toho nie je pravda. Životy za sklom strácajú reálnosť, a pôsobia skôr ako tie v televízoroch. Vo vypuklých a úzkych obrazovkách, s dejovými líniami a scenármi, hercami ktorými sme asi všetci, nie?
Presne tak, všetci nie.
Zimomriavky na koži a vietor ako by ma počul. Akoby chcel to dievča zdvihnúť to vzduchu a odniesť preč urob to prosím
Niekam na bezbečné miesto, Možno teplá drevenica v lesoch, miesto kam patrím s bezhlavými kvetinami a ružami bez tŕňov
Ploty bez bránok s stromy bez konca
Naprázdno búchajuce petardy na moste, tak ako vaše srdcia
Na rukávoch
Špinavých od riek v ktorých každý deň umývate si ruky

youtube

The Martini Mustang is Loud & Fast Art

For Steve Strope of Pure Vision, turning his idea into loud and fast art is something very few fabricators can dedicate themselves to. His concept was created from a “what if” moment, where he imagined Ford and Martini Racing teaming up to dominate rally races across Europe. 

Powered by a 1966 Ford/Lotus Indy Car motor, this fastback Mustang is serious business when it comes to performance. Much like a watchmaker who knows the purpose of each moving part, Steve’s design signature can be found hidden in the car’s details. As enthusiasts spend hours discovering new pieces crafted for his Mustang, Steve smiles from ear to ear and is invigorated to start his next project. Nothing has been left untouched and everything on this Mustang is meant to set your imagination on fire.