potom's

Da pokusamo nesto novo :)

Prelistaću blog svake osobe koja ovo rebloguje i potom joj poslati poruku u kojoj će biti napisno moje vidjenje i misljenje o vlasniku/vlasnici istih i samim tim će mnogi dobiti follow. ☺
I koga briga što se ne poznajemo, vaš blog će mi dosta toga reći :))

Poslední dobou spoustu času nedělám vůbec nic, prostě opravdu nic a potom zase úplně všechno, protože se snažím všechny ty absolutně promarněný dny dohnat, a tak propadám záchvatům nicnedělání a všehodělání, přičemž se ve mě střídá zoufalství s ještě větším zoufalstvím, a takhle se prostě fungovat nedá, jenže já některý dny nedokážu ani zvednout tělo ze židle, nechce se mi prostě ani být, jen přečkávám dny a potom mi v hlavě sepne a uvědomím si jak s časem mrhám a co všechno je třeba zařídit a udělat a tak se snažím dohnat všechno naráz, přičemž mi nejde nic, jen se v tom plácám a plácám se tak dlouho dokud se zase na všechno nevykašlu, a já už to takhle dlouho nevydržím, takhle se žít nedá, vím že se chovám jako imbecil a poseru si život, že nemůžu propadat zmaru, jenže vysvětlete to někomu, kdo se právě nachází ve fázi, která má zatmění měsíce a slunce a světa a mozku a začněte logicky napravovat škody, aniž by vám z toho hráblo, je to zas ten podělanej had co požírá sám sebe a nekonečný kolotoč a deja vu a… dospělost.

Osud je nezvratný

Dneska u nás byl jeden 90ti letý pán a povídal nám o jeho vzpomínkách na druhou světovou. Jen tak mimo řekl, že se mu v Terezíně líbila jedna slečna, že ona ho sice nechtěla, ale pak spolu přeci jen začali chodit a hledali tiché kouty. Po 8 měsících to ale skončilo, převezli ho totiž do Osvětimi. Z Osvětimi se na konci války dostal a zjistil že Terezín byl vypálen, a že dohledat ty lidi je nemožné, neboť jsou skoro všichni mrtví. O to neuvěřitelnější pak bylo když ji prý znovu potkal, měla červené tepláky a vypadala lehce zaskočeně. Řekla mu, že se ji z Terezína podařilo utéct, že kdyby neutekla, zemřela by a tak se potom za dva roky vzali a žili spolu 60 let. Včera to bylo 10 let co ji pochoval a stejně v jeho úsměvu bylo vidět, jak moc ji stále miluje. Osud je nezvratný. Nezabrání mu ani nic tak odporného jako holocaust, dvě duše, které spolu mají být, se na konci vždy spojí. A svým způsobem to je právě to, co jsem potřebovala slyšet.

Cítíme se nazí.
Je to normální ne?
Člověk se otevře člověku a potom se bojí.
Bojí se, že se otevřel moc.
Bojí se, že cítí něco, co ten druhý necítí.
Bojíme se, je to normální, ne?
Já se bojím a chci být normální.
Takže to je normální.

Čo presne nie je láska

Na chvíľu prestaneš počúvať Pink Floyd.
Z antikvariátu si vezmeš domov Delicate Sound of Thunder a nikdy si ju nepustíš. Kúpiš si poéziu od Krchovského, ale neprečítaš ani riadok.

Všetky zmyslové vnemy zrazu smerujú do jediného ohniska, do jediného človeka, do jedinej idey človeka.
Do jeho vône, do jeho kolísavej chôdze, do kĺbov jeho prstov.
Nikdy nie do toho, čo naozaj hovorí.

Vieš si predstaviť seba, o dekádu neskôr, v inom meste, s iným životom, ako stále jeho odraz hľadáš v každom okoloidúcom.
Nemá tento jeho farbu vlasov?
Nemá tamten jeho spád ramien?
A henten, nemá tak trochu jeho smútok?
Nájdeš ho takmer všade. Začneš veriť tomu, že to on si hľadá teba, že ťa nechce pustiť.

A potom stojíš na tom mieste.
Na tom istom mieste, tu sa to stalo. Stojíš tam v inom ročnom období, s iným účesom. Už si nepamätáš, čo mal na sebe, nevieš, či sa vedel usmiať a ako sa na teba pozeral.
Na chvíľu prestaneš počúvať Pink Floyd a zrazu je to rok.

Rozptyľuje sa ti. Nevieš zaostriť na jeho hrany. Rozprávaš si pred spaním príbehy o jeho dôležitosti, aj keď im už dávno úplne neveríš.
Občas niekomu povieš, ako ti ho pripomína, lenže už ani nevieš prečo. Má v sebe rovnakú aroganciu? Vie ťa rovnako zahnať do kúta? Je rovnako starosvetsky múdry? Alebo má len ten istý prázdny pohľad?

Nikdy ho neprestaneš cítiť všade, kam pôjdeš. Bude v absencii Kunderovských šmahnutí zápästím, v každej jednej súprave metra, na koncertoch, v každom bozku, ktorý dostaneš.
Prestaneš o ňom hovoriť, prestaneš na ňho myslieť, ale už možno navždy budeš kdesi hlboko v sebe cítiť pohyb tektonických dosiek.

Už si to môžeš všetko uvedomiť.
Je bezpečné začať znovu počúvať Pink Floyd, už vieš presne, čo máš čakať.

Budimo realni, koliko moraš biti mizeran i gadan da joj konstantno obećevaš utočište i iskrenu ljubav, a potom se udaljiš bez ijednog razloga?
Da pokušamo nešto novo!

Prelistat ću blog svake osobe koja ovo rebloga i potom joj poslati poruku dužine jedne rečenice u kojoj će biti napisan moj dojam o vlasniku/vlasnici istih i samim tim će mnogi dobiti follow. ☺

I koga briga što se ne poznajemo, vaš blog će mi dosta toga reći haha ^^

Ľudia ti budú hovoriť všetky tie sladké frázy.Veď to poznáš, “vždy tu budem pre teba,” Prešiel by som kvôli tebe aj celý svet.” A podobne.Ale potom potrebuješ len hodiť domov od kamarátky,keď ti nejde bus.Alebo sa potrebuješ porozprávať o svojich problémoch a zrazu tu nikto nieje.Nechcem aby premňa niekto prechádzal celý svet. Chcem len niekoho pri sebe mať.Skutočne mať.

Je vtipné ako si nahovárame, že nikdy nezačneme fajčiť, nikdy si nebudeme po večeroch sadať na chladný betón a zapíjať vodku vínom. Preberať vážne témy a filozofovať v opitosti. Smiať sa s partiou známych neznámych a tancovať. Potom príde ten zlom, to obdobie smútku a ty do toho všetkého spadneš.

Občas se připletu k nějakému cizímu rozhovoru, nebo situaci, která se mě nijak netýká a jen jako nezaujatý pozorovatel sleduji chvíle, které mohou být pro jiné zlomové, dnes ráno jsem na poště poslouchal hovor matky s dcerou, hovor matky, která spadla do dluhové pasti, kvůli své dceři, sto tisíc od cetelemu tady, sto tisíc od home creditu tam, “Nemám čím bych to zaplatila, ale nemůžu v tom moji Míšu nechat!” V každém případě, mě to dovedlo k zamyšlení, proč u nás raději lidem místo ordinace v růžové zahradě a podobnejch sraček nepouští edukativní seriály, které by je naučily jak zacházet s penězi. Myslím, že by potom měla třeba televize konečně aspoň trochu smysl.

3650

Člověk, co tvrdí že sociální sítě Vám dávají pocit že ostatní lidi jsou šťastnější, tak ještě asi nebyl na českém Tumblru, místy to je dost silný indikátor klubu budoucích sebevrahů. 

Myslím, že kdyby někteří si každý den napsali na papír 10 příjemných věcí, co je za ten den potkaly, tak za 1 rok by to bylo minimálně 3650 věcí.

To je docela pěkné číslo, ne? Svět by se potom zdál být pro některé hezčí.

6.2.2017

ASI NAJDLHŠÍ ČLÁNOK (zatiaľ)

I.

V predošlom článku som písal že som asi ambivert. Ale ako je u mňa zvykom vždy odbočím niekde úplne inde a inak skončím ako začnem.

Nuž teda, čo o sebe stíham zisťovať, je moje postavenie sa k ľuďom čiže spoločnosti okolo mňa (?). Niesom zasa tak introvertný ako som si myslel, mám rád okolo seba ľudí ale len takých ktorých mám rád ja sám a aj oni mňa. Ale väčšinu času som sám, mám pár kamarátov ale času s nimi moc netrávim.(nemyslím tým že vôbec, len že nie sme spolu každý piatok, víkend či deň, spolužiaci sa nerátajú, s nimi to je vždy univerzálny vzťah…) Sám neviem prečo - možno mi príde blbé ich otravovať - tu sa dostávame k tej opačnej strane - úzkosti. Keď som doma, často cniem. Veľmi sa mi cnie za ľuďmi a chcem s nimi stráviť čas. A potom sú tu chvíle kedy stačí že sa daný človek na mňa ani nepozrie a celkovo si ma nevšíma a tu mi otvára svoje dvere úzkosť - anxieta.

Anxiety/Úzkosti sú nepravdivé lži v hlave ktoré si ľudia trpiaci týmto problémom vytvárajú. Nečakane im aj automaticky uveria. A tá najhoršia časť je že sa podľa toho aj chovajú.

Úzkosť je každý text ktorý ste neodoslali lebo “bojím sa že otravujem” “nechcem písať prvý”

Úzkosť je stres ako vysloviť niečo správne, aby ste neukázali ako veľmi vám záleží.

Úzkosti vám hovoria “ignorujú ťa, majú dôvod, však ty vieš” “sú na teba naštvaní” 

Úzkosti sú odstrkovanie ľudí lebo si myslíš že je to pre ich dobro.

Úzkosti sú pochybnosti o niekom, niečích slovách, myšlienkach činoch pritom je to úplne zbytočné.   

Úzkosť je keď sa konečne dostanete do vzťahu, máte partnera/partnerku ale ste paralyzovaný strachom že sa čoskoro skončí…aj keď práve len začal. 

Každý máme nejaké tie malé úzkosti. 

Čo je žiaľbohu aj môj prípad. Písal som vyššie že so spolužiakmi mám prevažne univerzálny vzťah ale nájdu sa možno 2-3 ľudia s ktorými mám užší vzťah než zvyšných 32 ľudí tam. Keďže v škole strávime všetci takmer polovicu týždňa - ak to mám rátať na celé dni - tak si zvykneme na spoločnosť. Ja to mám trošku inak, vynechám básne o tom ako neviem zapadnúť a blabla všetci to raz zažili. Ja som jednoducho taký, že neleziem ľuďom do zadku, vždy čakám pokiaľ nespraví prvý krok ten druhý. A keď ho už spraví, tak mi vyššie spomínaná slečna otvára dvere a ja, aj keď mi daný človek príde sympatický, sa zmôžem len na hanblivé prikyvovanie a nedostanem zo seba veľa slovného obsahu. Stal sa jeden taký prípad, minulý rok, a následky má do dnes - ale o tom by som napísal možno v inom článku, viete nechcem sem písať dokumenty o rozsahu štátnej kroniky.

ČO SOM CHCEL NAPÍSAŤ je, že vždy moje tiché správanie potom ľutujem, a keď si ma daný človek druhý deň nevšimne, zostanem veľmi clivý. Zároveň si toho človeka prestanem aj všímať a chcem mu tým dať najavo “aha všimni sa ma” “bav sa so mnou” “niečo nie je v poriadku” Ale ty si sakra neuvedomuješ že tým tých ľudí len viac odradíš? - ozve sa jeden hlások - tichý. V tom sa ozve druhý - hlasný ktorý mi vraví - pokračuj ďalej vo svojom chovaní, však ty vieš, si nepoučitelný, budeš toho síce ľutovať ale noačo, uvedomuješ si to ale aj tak ti to je jedno, si hlúpy a je ti to jedno. Z toho vlastne vyplýva, záleží mi na ľuďoch, nikdy som netvrdil nahlas že nenávidím ľudí. A ak aj, určite som to nemyslel stopercentne vážne. A prečo aj? Ľudia sú hnusní áno ale každý potrebuje lásku. To že sa cítim nepohodlne v spoločnosti niektorých ľudí môžu ovplyvňovať faktory ako napríklad že je mi daná osoba nesympatická alebo nemám záujem sa baviť, ďalej to môžu byť vyššie uvedené mentálne poruchy ktorých, príde mi to tak, mám nejak príliš…ale aj s tým si musím poradiť sám, je to o človeku, žiadny stupídne lieky, Jediný liek je rozum a zmena zmýšľania a vnímania. Veľa ľudí je takých že im proste spoločnosť ľudí nie je po chuti a sú radi samy, čomu absolútne rozumiem. To je vždy aj o povahe že…ale ja nevydržím byť sám. Neznášam samotu aj keď napriek tomu som dosť často sám. Zabíja ma to, ničí ma to. Chcem spoločnosť, chcem chodiť častejšie s niekým niekam. Či už na kávu, do prírody alebo domov a len tak kecať.

Hovorím že nemám kamarátov ale väčšinou si za to môžem sám. Ale dôvod vám napíšem opäť v inom článku, nechcem aby to bolo všetko v jednom, aby ste sa, keď sa mi sem už aj niekto zatúla, v tom vyznali.

Som veľmi zložitý človek, všetko mám komplikované, neočakávam že tomu úplne pochopíte, ale s mojimi poruchami bojujem, snažím sa…ach aj ked minulý rok to bolo teda biedne ale mám už 17 sakra nemôžem byť stále na tom istom mieste.

…pokračovať budem v ďalšom článku. 

Dobrú noc. 

No a potom sa pristihnem ako prechádzam dlaňou po posteli, tam kde vtedy spal on, ako počítam električky, v ktorých ma možno mohol minúť, ako počúvam jeho obľúbené songy…
No… a už mi chýba