kritikov

Desperate cry for RP or anything else...or if anything a glimpse into the young Doctor's life.

He stood completely still and outwardly complacent. Inwardly he felt like a sea storm was churning in his stomach and his knees shook inside his deceptive trousers; at least he looked calm. His palms were sweaty.

"Demitri," she said softly. She held her hand up, palm out, and her sharp features were softened, "Come here." she gestured with her hand for him to come closer, "What do you want to tell me?"

He never visited his Mom at work. He looked at her. Motherly described her perfectly in this instant. He wanted to stop himself but he couldn’t. He’d have nothing if he didn’t tell her. He’d live with a crushed soul forever. The fact that she was so ready to hear whatever he had to say and most likely accept it broke his hear and made it harder for him to gather his ocean of thoughts.

Read More

Kult opúšťačov zóny komfortu

"… a nezabudnite opustiť svoju zónu komfortu!”, mohli by sme pridať ako vyslovenú, či nevypovedanú pomyselnú bodku na koniec takmer každej reči motivačného spíkra. Vďaka tejto najdôležitejšej rade, creme de la creme aktuálneho mindsetbuildingu, dosiahneme náš cieľ, posunieme sa k nemu bližšie, alebo sa vôbec ocitneme na našej ceste, podľa toho, či je v danej škole cieľom cesta, alebo cieľ.
Nie je to nová ani prevratá myšlienka. Generácie bádateľov prekračovali svoj tieň, vydávali sa na neprebádané územia a cesty s nejasným koncom, objavovali nové lieky a úzkostlivo sledovali tých, ktorým predstavovali prototypy vlastných prístrojov, predbiehajúcich svoju dobu. Opúšťali svoju komfortnú zónu. Tých, ktorým to celé nakoniec vyšlo, poznáme dodnes. Tí ostatní starovekí a stredovekí start-upisti zmizli zo scény. 

Boli títo ľudia úspešní? Niektorí áno, iní nie. Niektorí boli géniovia, iní priemierní, niektoré postavičky dejín žili v blahobyte a tešili sa priazni panovníkov, kritikov, či ľudu, iní žili ďalej svoje životy nezmenené a ďalším sa obrátil život naruby, pokračujúc v novej línii. Nedokážeme povedať, či boli úspešní. Dokážeme povedať, že priniesli svetu nový objav, predstavili novú teóriu, previedli svet do novej etapy. Vydali sa do neznáma a znamenalo to rozvoj, posun, iný pohľad. Áno, môžeme to nazvať aj úspechom. “Aj”. Nie “len”. 

Krása a údernosť hyperbol, symbolov, či rád tkvie v ich jednoduchosti. Spojenie slov “Úspech prichádza za hranicou zóny komfortu,” obsahuje kvalitu všetkých týchto pojmov. Táto veta musí byť jednoduchá. V jednoduchosti je však okrem krásy aj príťažlivé a potrebné nebezpečenstvo. Voľnosť interpretácie je uchvacujúca a zároveň potrebná pre efektívne aplikovanie poznatku do konkrétnej situácie. Nebezpečná, ak je interpret, či prijímateľ ochotný ostať len na povrchu a prvoplánovo myšlienku prijať za svoju ako jedinú. Z myšlienky sa môže zrodiť modla a z nej kult. Zrazu nám vyrastá iná generácia - nie bádateľov, ale ľudí, ktorí sa učia byť nespokojní. Bezhlavo opúšťame svoju zónu komfortu. To, čo je nám vlastné, kde sa cítime dobre, čo poznáme - to je síce milé, ale musíme byť ostražití, pretože nám to nedovolí stať sa úspešnými. Až tam, potom, za tým, niekde…. čaká úspech.
A na konci dúhy je poklad.

Naozaj je pre všetkých nevyhnutne nutné meniť svoje zvyky, dať výpoveď v zamestnaní, presťahovať sa na opačnú stranu Rovníka a dostávať sa do stresu, aby sme mohli byť úspešní? Pretože aj o tom je zóna nachádzajúca sa za tou, ktorá obklopuje naše komfortne sa cítiace ja. O tom, že sa cítime neistí, zraniteľní, pod tlakom, v strese. Spája sa úspech s týmto a len s týmto? Keď sme spokojní v našej aktuálnej situácii, alebo ak si ju vyhodnotíme ako výhodnú, či nevyhnutnú a chceme v nej zostať - volíme si neúspech? Ak dotiahneme našu myšlienku o zóne komfortu do dokonalosti (alebo extrému), úspech vlastne dosiahnuť nemôžeme - pretože pocit spokojnosti a zadosťučinenia, ako aj rutina potrebná na jeho udržanie sa stáva súčasťou zóny komfortu - a tak sa úspech začína namiesto približovania vzďaľovať, stáva sa súčasťou nedosiahnuteľnej galaxie. Pokladom na konci dúhy. Och, pardon, zabudla som, že to asi nebol ten pravý úspech. Alebo som len málo vykročila zo svojej zóny komfortu? 

Nepokoj, vedome vyvolaný prijatím myšlienky “Úspech je za zónou komfortu,” a opustením tejto zóny, rastie s tým, že úspech automaticky neprichádza. Alebo tým, že si ho práve v zmysle tejto myšlienky jednoducho neuvedomujeme. Už moja generácia má problémy s odpočinkom, nevieme vypnúť. Nepomáha nám trošku aj to, že si sami tak často volíme “život mimo komfortnej zóny” a cítime sa vinní, ak v nej zakotvíme? Neprivolávame si stres tým, že uctievame pohľad “rob to, čo Ťa baví” a zároveň pohľad “úspech je za komfortnou zónou”, pričom tieto rady síce zaznievajú z rovnakých úst, ale sú prudko protichodné? Čo vlastne máme robiť, aby sme boli úspešní? Alebo aby sme boli spokojní? Musíme si vôbec vyberať medzi týmito možnosťami?

Vykročiť, prekonať svoje obavy, skúsiť niečo nové, nebáť sa tvoriť, nebáť sa robiť chyby - je nesmierne dôležité naučiť sa opúšťať zónu komfortu. A je nesmierne dôležité naučiť sa vracať do nej. A vidieť v tejto rovnováhe to, čo dávni bádatelia - príležitosť na posun, rozvoj, zlepšenie seba, či sveta. A možno aj úspech, ktorý si sem-tam môžeme dosadiť do tejto “mimo-komfortnej” rovnice. Aj. Nie “len”. Dovoľme si zotrvať v zóne komfortu, tešiť sa zo stability, tešiť sa z posunu, tešiť sa z úspechu. Aby sa z generácie bádateľov nestala generácia Bludný Holanďan…