"Zahŕňaš do svojej predstavy o našom kamarátstve aj krátky rozhovor v autobuse? respektíve… Máš voľné?" "Prečo si taký formálny?" Hlasno sa smejem, hlasno rozpráva. Ostatní cestujúci vravia, že vedieme exkluzívny rozhovor. Nenávidím ostatných cestujúcich. Nenávidím keď nedodržiavam sebe dané sľuby. Som naničhodný človek. "Už ti nikdy neprezradím nič osobné."

Do písomky nesprávne zapisujem dielo autora. Dostávam dvojku od profesorky, aj od života. Prosím Vás, nemám v úmysle znieť nezdvorilo, ale kedy budem toto v živote potrebovať? V myšlienkach sa vraciam k Cincinnatovi do žalára. Drobné mrežované okno v pravom hornom rohu ponurých zatuchnutých stien. O náprotivnú stenu sa opiera drevený stolík s jednou nohou kratšou a na ňom váza s vädnúcimi kvetmi. Celý život strávim so slovami neexistujúcich postáv znejúcich mi v mysli. “…ako to spravil jeho fantóm (fantóm, sprevádzajúci každého z nás - teba, mňa i jeho - robiaci v danej chvíli to, čo by človek chcel urobiť, ale nemôže…).”

Príšerne ma bolí hlava. Rozosmievajú ma hlášky bufetára a keď dostávam následne záchvat smiechu, dupnem si pravou nohou. Vždy to robím, keď sa dusím smiechom. Upokojujú ma len dva hlasy. Váš a Tvoj.

Text
Photo
Quote
Link
Chat
Audio
Video